| SVRČEK A MRAVCE Tichučko,deti, ani muk! Poviem vám príbeh z lesných lúk. Bude to príbeh rozprávkový o mravčekoch a o svrčkovi. Bolo to v lete. Na lúkach žili si kvietky v šťastných hrách. Prilietali k nim mušky, lienky, motýle, vážky, pilné včielky. Na kraji lesa zámok stál, no nebýval v ňom pyšný kráľ, nebýval rytier, či princ malý. Boli v ňom sýpky, byty, sály mravčekov z lesných okrajov. A na lúky a do hájov každý deň všetci, veľkí, malí, pre potravu sa ponáhľali. V šumení hmyzu, múch a včiel swa jasný hlások huslí chvel. Len čo pohasla nôcka šerá, spievali husle do večera. To svrček hral. Len ráno vstal, už pod bradu si husle dal a hral už potom bez únavy. Povážte: bez nôt, všetko z hlavy! Kto nevypočul by si rád tie rozspievané husle hrať? Vábili k tancu. I tie včely vrtia sa ako na veselí. Len pilným mravcom nie vôľa pridať sa k tancu do kola. Nie že by k hudbe hluchí boli- ponnosť im to nedovolí. "Keď padne sniežik na náš hrad, my nebudeme hladovať. Múdry si miesto tancovania na zimu zavčas jedlo zháňa." Svrčkovi taká reč na smiech. "Kdeže je zima, kde je sneh? Ja svojou piesňou slávim leto, medom ma hostí každý kvietok." A husle stále pod bradou, a mravce s ťažkým nákladom náhlia sa plniť svoje sýpky, kým nenapadá sniežik sypký. Zavše pri práci nehoda, zlomená nôžka nebodaj. Pochytil mravčeka bôľ veľký. Už ho aj nesú do postieľky. Podvečer, prv než by šli spať, prídu i mravce počúvať. Povystierajú medzi smriečky svoje ustaté malé driečky. Svrček má celú kapelu a hrajú nôtu veselú. Padajú hviezdy v noci letnej- za hviezdou hviezda dolu zlietne: končí sa leto pomaly. Mravce to dobre poznali, plnia komory mraveniska. Už dujú vetry od strniska. A svrček stále s husľami. Už jeseň kráča poľami, zlato a červeň stromy zdobí, a svrček nedbá o zásoby ... Posledný kvietok uvädol, lesom sa mrázik prikradol, prikrýva mláčky tenkým skielkom. Mravce sú v teple, za okienkom. A svrček vonku sám a sám, "Komuže hrám, ach, komu hrám?" Bezradne blúdi vlhkým chladom a trpí zimou, trpí hladom. "Kde kvet ma hostil v letný deň, dnes oziaba ma biely srieň." A doma iba prázdne misy. Husle, tie dávno neladí si ... Stromy sa snehom ovili- odpadol svrček bez sily a na husle mu tíško sneží. Vtom hliadka mravcov k nemu beží- a keď sa svrček prebral z mdlôb, nekryl ho snehu biely hrob. Bol v teplej izbe mraveniska, na stole dobrôt plná miska! Ponúkajú mu rad-radom dobrôtky z letných pokladov. Keď všetko zjedol, všetko dopil, od hanby oči k zemi sklopil: "Ja nemyslel som v pravý čas na zimu zlú, na krutý mráz a nemám čím vám splatiť dary." "Nehovor o tom, svrček malý. I my sme tvoji dlžníci za husieľ hru tam v kvetnici. Zodvihni husle, prosíme ťa, pričaruj lúky plné kvietia." "Rád zahrám," riekol, husle vzal a hral a hral a hral a hral ... |