| RUŠEŇ Julian Tuwim Stojí si rušeň jak slivka tlstá, pot z neho tečie a para hustá- už celkom ustal. Stojí a syčí, klope a búcha, ohnivá žiara z brucha mu dúcha. Buch, aká spara! Uch, aká spara! Puff, aká spara! Uff, aká spara! Už ledva fučí, už ledva huhle, a ešte kurič hádže doň uhlie. O chvíľu k nemu pripli aj vozne, železné, veľké a ťažké hrozne. V nich plno ľudí, zhonu a vravy, v jednom sú kone a v druhom kravy. Z tretieho vozňa dva slony hľadia, slonica stará a slonie mláďa. Vo štvrtom samí brucháči sedia, sedia a tlsté klobásy jedia. V piatom je delo. Och, aká váha! Aký len obor tú váhu ťahá? V šiestom sa týčia žirafie hlavy a medveď čosi žirafám vraví. A siedmy vagón je višní plný, v ôsmom šesť pián, drnčia im struny. V deviatom vozni strakaté volky, v desiatom kufre, skrine a stolky. Za nimi ďalšie nákladné vozne, no a v tých vozňoch náklady rôzne. Keby tu tisíc atlétov stálo, čo tisíc rezňov zjesť im je málo, a každý tú ťarchu zdvíhal a tlačil, nehnú s ňou ani o mačný máčik! Naraz hvizd ozve sa, krútia sa kolesá! Najprv len pomaly, lenivo iba, jak slimák ospalý rušeň sa hýbal, až mykol vozne a k behu ich núti, kolesá roztáča, krúti ich, krúti, už letí, uháňa a rýchlejšie stále, rachoce, hrmoce, vždy ďalej a ďalej. Kam vlastne, kam vlastne, kam beží vlak? Ach, po trati, po trati, letí jak vták, cez horu, cez tunel a cez tmavý les, a náhli sa, náhli, chce načas prísť dnes, do taktu bubnuje a duní a zuní to: Tak to to, tak to to, tak to to, tak to to. Hladko a ľahko beží beh svoj, jak lopta ľahká, nie z ocele stroj, nie ťažký rušeň, čo fučiac tu preletí, lež hračka, ihračka, zábavka pre deti. A čo toto, čo toto za divý let, a ktože to, ako to ženie ho vpred, že beží, že letí, až chveje sa trať, to dokáže para ten rušň tak hnať? To para, čo dotkla sa najprv len piesta a piesty pohli zas kolesá z miesta a ženú vlak, ženú, že letí, čo stačí, a para tie piesty len tlačí a tlačí, kolesá bubnujú a duní a zuní to: Tak to to, tak to to, tak to to!... |