| ROK A HRY Ladislav Dvořák podľa Evy Veberovej Zakvokala kvočka: "Kvo, kvok-kvok, nechoďte mi nikto na potok, nezobkajte zrno v poli, kotkodák, nech už to tam sejú ovos, žito a či mak!" Píšťalôčku drankal vták. Pišťal, až ho počul zajac. Ten hneď: "Máte prúty, tak spravte ešte jednu naviac!" Kosci s vencom, koste lán, ešte jedny koláčové hody, a vyskočím na kombajn, rastiem, rastiem ako z vody. Za hrsť čučoriedok sladkých ako med ponúkli sme veveričke na obed. Nevzala si, iba riekla: "Vďaka za tie dary, nezmyla by som si ale modrú farbu z tvárí." Kto to zajačkovi rozoral brázdu v zemiačnisku, kde sa celé leto hral, sťa my na ihrisku? Kam, šarkany, pozrite sa tiahnu lastovičky z lesa, kam slniečko putuje, dám vám za to po dule. Podjesenný vietor horou zašumí, stromy ukazujú holé koruny. Kuvik prišiel hneď o strechu listnatú, prijmi ho, Rex, do podnájmu, sťa tú mačku okatú. Keď dážď vonku klope na odkvap, opakuje to môj vláčik: klap, klap, klap. Do stanice pri gauči však musel som ho dodrgať, zoslabla mu batéria. Či v ňom bude skrat? Náš Jakubko kričí: "To je krása, oblak biele muchy vypúšťa!" Jakubko ich chytá a Jakubko jasá, škoda, že sa v dlani rozpustia. Tak sa zišli vták a zajac, ten čo chcel mať píšťalôčku naviac, srnce, prieberčivá veverička, lane. Všetko zobe pri jasličkách z horárovej dlane. |