Na zlodeja policajtov
Spievali sme si pesničku Koj som húsky pásla ... a tam sa v jednej slohe spieva: ...prišiel ku mne, zobudil ma, ukradol mi venčok. A Mirko sa celkom vážne spýtal: "A zavolali naňho aj policajtov?"

Nie je žena ako žena
V zime sa deťom náramne páčilo stavať snehuliakov, no ja k zime nemám až taký vrelý vzťah a tak ma to po chvíli prestalo baviť. No deťom sa nijako nechcelo ísť domov a Mirko iniciatívne začal gúľať guľu sám. Pridala sa k nemu aj jedna mamička so svojím chlapčekom a spoločne postavili snehuliaka.
Vravím Mirkovi, aby sa tete poďakoval za pomoc. A Mirko na plné vráta: "Ale to nie je žena, to je predsa chlap!"
Ja som trvala na svojom, že sa má poďakovať tete, lebo je to žena. A Mirko to zaklincoval úprimnou hláškou: "Dobre, ale vyzerá ako chlap!"

Nedomyslená reklama ORANGE
Nedávno šla v telke reklama na T-Mobile v zmysle: "Prejdite so svojím paušálom k T-Mobilu, aj s tou typickou oranžovou rybičkou v sklenej guli, ktorú voľakedy používal v reklame Orange.
Chvíľu po tom vysielali reklamu na Orange (na G3), ako blúdi chlapík vyľudneným mestom a Mirko to okomentoval: "Všetci prešli k T-Mobilu."

Lienka na diaľkové ovládanie
Bol Mirko s babkou na výlete a našli lienku. Mirko si ju vzal do ruky a toľko sa s ňou hral, až ju rozpučil a lienka sa viac nepohla. Mirko celkom bez starostí skonštatoval, že odteraz bude chodiť už len na diaľkové ovládanie.

Súrodenecká láska
Mali sme návštevu, známych s 2 chlapcami. Mirko si s nimi dobre rozumel a spoločne sa hrali na nafukovacích matracoch. Kričali, chichúňali sa na tých matracoch a Slávka, ktorá sa k nim ešte nevedela vyštverať, zúfalo plakala na zemi.
Ocko sa ich pýta, ako sa to hrajú. Vraj na to, že sú na lodi. Ocko pokračuje: "A Slávka sa akože topí a vy ju zachraňujete?" Na to Mirko celkom suverénne odpovedal: "Nie, my sme na lodi a unikáme pred morskou príšerou."

Vlasy nenarástli
Rozhodla som sa, že si odstrihnem svoj 30-cm dlhý vrkoč, ale najprv som sa chcela poradiť s deťmi. Mirkovi som vysvetlila, že vlasy rastú stále a preto nevadí, ak si ich ostrihám celkom nakrátko.
Deťom sa strihanie veľmi páčilo, vlasy sme pekne upratali a večer sme sa uložili spať. Ráno idem privítať deti ako každý deň, že im poprajem dobré ránko, keď tu na mňa Mirko vyvalí oči a vraj: "Mami, veď ti tie vlasy nenarástli. Ale neboj sa, vyzeráš i tak dobre."

Technický problém
Koncom októbra sme vymenili staré okná za plastové a náramne sme sa tešili, ako dobre tesnia. Večer pred Mikulášom sme na okná zavesili čižmy ušité špeciálne pre túto príležitosť a keď deti zaspali, naplnili sme ich sladkosťami.
Ráno sa obaja tešili, ochutnávali a smiali sa, až kým Mirko nezačal špekulovať, ako sa k nám ten Mikuláš dostal, keď pred dverami stráži Aška a okná už nič neprepustia.

Rozbité koleno
Mirko sa hral s vianočnými ozdobami a pri tom jedol šišky s lekvárom, ktoré babka práve vypražila. V zápale hry si ani nevšimol, že sa pichol do kolena a pančušky mu zafarbila krv. Chodí po kuchyni, a keď sme si ho takého zamazaného všimli a spytovali sa, jeho úprimná začudovaná otázko-odpoveď znela: „A tento lekvár sa tu kde vzal?“

Postreh
Vezieme sa v dedovom aute, ocko za volantom, Mirko pozerá von oknom a sleduje cestu po sídlisku. „Ocko, na čo sú na každej strane okná?“ Ja mu odpovedám: „Aby mal šofér prehľad na všetky smery.“ A Mirko sa spýtal: „Ako žena?“

Zmysel pre humor
Už ani neviem, za čo som Mirka hrešila, keď bol taký malý, že sa práve učil hovoriť. Dosť ma nazlostil a ja mu vysvetľujem a mračím sa naňho a on sa zrazu na mňa milo usmial a vraví: „Kuk!“

A teraz vážne
Podobne raz tiež niečo vysrstil a ja ho hreším a on počúva a počúva, nič nevraví a keď som skončila, zatlieskal mi. No, ako sa naňho môžem hnevať?

Ako na ženy
Dokonale ovláda všetky finty na ženy. Ja mu vysvetľujem, že to a to sa mi nepáči, lebo sa to tak nehodí, aby robil, že ma to rozčuľuje, keď ma neposlúcha a on mi taký malý milý vraví: „Mamka, ja ťa tak ľúbim...“

Hlad je sviňa
Kým sme ešte bývali v Košiciach, do Humenného sme často cestovali vlakom. Vždy sme boli vzorne nabalení jedlom, pre každý prípad, ale nikdy nikto nebol hladný a jedlo sme vybaľovali až doma.
Raz sme tak cestovali zo svadby a na cestu sme nič nechceli, lebo bolo veľmi horúco, tak aby sa nám to nepokazilo. Ani jeden zákusok, ani jeden rezeň sme si nevzali, veď sme boli napchatí na roztrhnutie.
Aj vlak bol rovnako preplnený a vo vagóne pre matky s deťmi sa tislo ešte zopár študentov. Tí začali postupne vyberať svoje zásoby a Mirko sa na každého tak nenápadne milo usmieval, a už aj hrýzol chlieb so šunkou, zajedal jablkom a napokon sa mu ušlo aj nejaké lízatko. Tak takého hladného sme ho ešte dlho potom nevideli.

Diplomacia
Manžel ma občas oslovuje mamka, Evka, Evička, ale najčastejšie asi Evča. Ja sa rada pekne obliekam, ale keďže handry pre mňa nie sú dôležité, za najkrajšie oblečenie považujem ľudový kroj. Tak som si jeden sama zhotovila. Trvalo mi to dosť dlho, asi mesiac, a nevedela som sa dočkať, ako sa doňho oblečiem. Obzerám sa, točím sa, predvádzam sa a tak som sa Mirka spýtala, ako v tom vyzerám. On sa na mňa zahľadel, usmial sa a vraví: „Teraz vyzeráš presne ako Evča!“

Chudobní vs. Bohatí
Mirko je špekulant od narodenia. Postupne zistil, že ľudia sú bohatí a chudobní, a že tí bohatí si môžu všeličo kupovať. Raz bol na prázdninách u mojej mamičky a vyzvedal sa: „Babka, ty si bohatá, alebo chudobná?“ A ona mu tak šalamúnsky odpovedala, že nie je bohatý len ten, kto má veľa peňazí, ale aj ten, kto má múdru hlavu a dobré nápady a podobne sa z toho vykrúcala a Mirko sa tváril, že je spokojný s odpoveďou.
Na druhý deň sa vybrali do obchodu a Mirko si vopchal do košíka leporelo za 169 Sk a vraví: „Babka, keď si taká bohatá, tak mi ho kúp!“

Nevhodné slová
Vezieme sa v napratanom trolejbuse a do okna ostro svieti zimné slniečko. Mirko žmúri oči a vraví: „Preboha, ako tu svieti to slnko!“ Vysvetľujem mu, že to nie je vhodné tak hovoriť, lebo preboha nie je pekné slovo.
Mirko si spomenul, že raz počul ocka, ako sa šťavnato vyjadroval o vlastnej zábudlivosti a začal ma presviedčať, že aj ocko hovorí preboha. Ja mu na to, že u nás doma tak nikto nehovorí. No on sa nedal a chytro sa na plný trolejbus opravil: „Jasné, ocko hovorí: doriti!“

Správna odpoveď
Narodila sa nám Slávka a ja som postupne zhadzovala prebytočné kilá. Konečne som sa zmestila do starých nohavíc, no v akcii som si kúpila nové rifle rovnakého strihu, ako keď som sa zoznámila s mužom.
Celá natešená, že sa do nich zmestím, som behala po byte a obzerala som sa v zrkadle. Pýtam sa Mirka: „Ako v nich vyzerám?“ A on bez záujmu: „Dobre.“ Ja natešená pokračujem: „Nemám v nich veľký zadok?“, a on rovnako bez záujmu: „Máš.“ Trochu ma to znechutilo a opäť sa ho pýtam: „Ozaj v tom mám veľký zadok?“ Mirko sa na mňa pozrel svojim trojročným pohľadom gentlemana a milo vraví: „Ale nie, vyzeráš v nich pekne.“

Meno pre bábätko
Chceli sme sa nechať prekvapiť, tak sme nedali určiť pohlavie nášho druhého dieťatka ešte pred narodením. Vyberali sme mená, každý deň víťazilo iné a radili sme sa aj s Mirkom. Mirkovi šli na jazyk samé chlapčenské a celkom pekné, ale ja som chcela počuť aj názor na dievčenské meno. Mirko sa zamyslel a vraví: „Ak sa narodí chlapček, bude sa volať Vladko. A ak sa narodí dievča, tak to bude chlapec!“

O kravičke
Po prvopočiatočných problémoch som napokon Mirka dojčila 22 mesiacov. Malo to svoje pre aj proti, ale nakoniec to bolo fajn. Raz sme sa učili o zvieratkách, ktoré aké zvuky vydáva, čo je pre ne charakteristické a pod. Tak sa ho pýtam: „Od koho máme mliečko?“ On sa na mňa prekvapene zadíval a vraví: „No, od teba!“

Anatómia pre dvojročných
Otehotnela som a chcela som Mirka pripravovať na príchod súrodenca. Rozprávala som mu, že zachvíľu mi narastie veľké bruško, lebo tam vnútri teraz býva bábätko.
Mirko si už dlhšie uvedomoval, že v škôlke má kamarátov a doma je sám medzi dospelými, tak sa tešil, že konečne bude mať aj on niekoho seberovného. Stále mi hladkal bruško a tešil sa na to bábätko, len mu nešlo do hlavy, že ho nevidí a tak sa stále vypytoval. Ja som mu odpovedala a rozprávala a celú našu debatu ukončil slovami: „Ako tam môžeš mať bábätko, veď tam sú predsa kakance.“

Málo miesta
Konečne sme zaspali normálne: Mirko v detskej izbe, Slávka v postieľke a my s mužom na našom letisku. Lenže uprostred noci sa prebrala Slávka, že by jej bolo lepšie pri mamke a už sme boli v posteli traja. Kde sa vzal, tu sa vzal, pribudol k nám aj Mirko. A tak sa manžel nenápadne vytratil do jeho postele, aby sme sa dáko vyspali.
Deti ma ťahali za vlasy, lozili po hlave a špárali sa mi v nose a v ušiach, tak som sa preťahovala na gauč do obývačky. Ešte som nestihla ani oči zavrieť a už som počula strašný Mirkov krik na našej nadštandardne veľkej posteli: „Ja sa sem nezmestím!“
Čím je človek menší, tým viac miesta zaberie.

Zbytočné zábery
Manžel občas požičal digitálny foťák, tak sme fotili o dušu všetko bez rozmyslu. No a čo? Veď nepodarené zábery sa dajú kedykoľvek vymazať.
Najprv sme sa ťažko lúčili s rozmazanými, uletenými a inak spotvorenými zábermi, ale čím dlhšie sme foťák mali, tým ľahšie sa vymazávalo. Dospeli sme do fázy, keď sme neľutovali ani pekný záber s červenými očami. No, kto sa bude pozerať na nejakých upírov?
Manželov bývalý kolega je veľký cestovateľ a poslal zopár fotiek z nejakého výletu. Keďže to nie je žiadny fotograf, nerobil si starosti s triedením záberov a poslal všetky. Mirko sa na ne díva a komentuje: „Tie nepodarené s tými červenými očami treba vymazať!“