| FEBRUÁR Najkratší mesiac v roku, ale útechou môže byť aspoň to, že každé 4 roky má o deň viac. 2. Hromnice Slnko na Hromnice, hojnosť žita a pšenice. 24. Matej ľady láme. Pomaly končia Fašiangy pochovávaním basy a pre kresťanov začína 40-dňový pôst. Príroda vo februári je plná pohybu. V Tatrách začínajú po pár slnečných dňoch cez vrstvu snehu kvitnúť šafrány (Crokus heuffelianus). Inde sa predierajú na zimné svetlo snežienky. Na kvitnutie sa pripravujú vŕby, deväťsily a podbeľ. Kvitnú liesky (vetroopelivá rastlina, jednopohlavná, jednodomá). Na jeseň neodleteli samčekovia peníc a spoločne so zimujúcimi pinkami severskými hľadajú potravu v blízkosti ľudských obydlí. V mestách často zimujú aj havrany, s ubúdajúcou zimou ubúdajú aj havrany a ich krákanie. Popri tokoch môžeme pozorovať druhy zimujúcich kačíc zo severu. Okrem nich u nás zimujú aj labute: labuť veľká, labuť spevavá. V horských bystrinách sa z ikier liahnu pstruhy - trenie prebehlo už začiatkom novembra. Po odchode ľadov sa začínajú trieť hlaváče. Na ľade žije veľa druhov chrobákov (drobčíky, bystrušky, pásavky, potápniky...) Ich telá znehybnejú po západe slnka, no len čo ich lúče nového dňa ohrejú, opäť sa preberú k životu. Púčiky na stromoch prekypujú rastovou energiou. Prečo kvitnú snežienky koncom zimy Túto krátku rozprávku ma naučila moja mamička a ja ju dnes hovorím mojim deťom. Keď bol svet len krátko po svojom stvorení, nebol taký pestrý, ako ho poznáme dnes. Kvety síce rástli a voňali, ale nemali farby, vyzerali takmer všetky rovnako. Jedného dňa sa Slniečko zadívalo na krásne veľké kvety s čírym kolom uprostred a dlhými čírymi lupeňmi dokola. I pomyslelo si: "Keby tie kvety boli žlté ako ja, vyzerali by takmer ako ja." Usmialo sa na ne a dalo lupeňom zo svojej žltej farby. Zemi prikázalo, aby kolo uprostred vyfarbilo na hnedo. Kvety sa veľmi potešili a od samej radosti sa tak zadívali na Slniečko, že odvtedy navždy za ním hľadia a jeho cestu po oblohe sprevádzajú. Volajú sa slnečnice. Ostatné kvietky ticho závideli slnečniciam ich nádheru a tiež sa začali zaujímať, kto by im dal zo svojej farby. A tak fialka dostala farbu od tmavej večernej oblohy, preto rastie v tôni, nezábudka dostala farbu od modrastej bystriny, pri ktorej zostala rásť. Ružu zafarbila krv, jej majiteľ sa nechtiac pichol na tŕni. A tak postupne všetky kvietky dostali od niekoho farbu a svet bol krásny pestrý voňavý. Tak prešiel rok a nastala zima. Kvietky sa schovali pred mrazom a netrpezlivo čakali jar. Ešte bol sniežik, keď sa jeden nedočkavý kvietok predral von. Čudovali sa veru všetci, lebo nemal farbu. Ako sa to mohlo stať, veď všetky kvety už predsa farbu mali? Rozplakal sa smutný kvietok, lebo od nikoho farbu získať nevedel. Každý len vravel: "Ja som už dal inému kvetu, tebe dať nemôžem." Napokon sa nad nešťastným kvietkom zľutoval Sniežik: "Ja ti dám zo svojej farby, ja som ešte nikomu nedal." Potešil sa kvietok nesmierne, ale Sniežik pokračoval: "Musíš mi však sľúbiť, že budeš kvitnúť tak, aby som ešte prv, než sa roztopím pod jarným Slnkom, uvidel tvoju krásu." Drobný kvietok za farbu rád sľúbil, že bude kvitnúť tak, aby ho Sniežik uzrel. Prijal meno Snežienka a kvitne vždy koncom zimy a vďačne hľadí na zem prikrytú bielym snehom. |